1. Štruktúra:
Sonátový koncert vo všeobecnosti sleduje viacčlennú štruktúru sonáty. Často sa začína úvodnou (rýchlou) časťou Allegro, po ktorej nasleduje andante alebo Adagio (pomalá) a končí sa živým finále. Počet a typy pohybov sa však môžu líšiť v závislosti od skladateľa a obdobia.
2. Sólista a orchester:
Podobne ako koncert, aj sontový koncert obsahuje sólistu (alebo malú skupinu sólistov) v sprievode orchestra. Sólistom je zvyčajne hráč na klávesové nástroje (klavirista alebo čembalista), ale môže to byť aj huslista alebo iný inštrumentalista.
3. Hudobné motívy:
Podobne ako pri sonáte, aj sonátový koncert sa často točí okolo hlavnej témy a jej vývoja v skladbe. Sólista predstavuje hlavnú tému a orchester poskytuje podporu a sprievod. Koncertné aspekty sa objavia, keď sa sólista zapojí do virtuóznejších pasáží a interakcií s orchestrom.
4. Rondo a binárne formy:
Mnohé sonátové koncerty obsahujú prvky ronda a binárnych (dvojdielnych) foriem. Forma ronda zahŕňa prezentovanie hlavnej témy („refrén“), ktorá sa strieda s kontrastnými epizódami. Podobne binárna forma pozostáva z dvoch kontrastných sekcií („A“ a „B“), pričom sekcia „A“ sa často opakuje po sekcii „B“.
5. Sekcie vývoja:
Sonátové koncerty často obsahujú vývojové časti, kde sú hlavné témy podrobené transformácii, variácii alebo intenzívnejšiemu skúmaniu sólistu a orchestra.
6. Improvizácia:
V skorších obdobiach hudby, ako napríklad v barokovej ére, sonátové koncerty umožňovali sólistovi improvizovať ozdoby, úseky podobné kadencii a pasáže založené na hlavných témach. Táto prax sa postupne zmenšila v neskorších klasických a romantických obdobiach, kde skladatelia zvyčajne písali tieto časti
Celkovo sonátový koncert spája formálne štruktúry a tematický vývoj sonáty s využitím sólistu a orchestra charakteristického pre koncert. Vytvára dynamický hudobný zážitok, ktorý vyzdvihuje virtuozitu sólistu aj kolektívny zvuk sprievodného súboru.