1. Použitie leitmotívov:
Mozart použil leitmotívy, ktorými sú opakujúce sa hudobné témy spojené s konkrétnymi postavami, predmetmi alebo emóciami, aby vytvoril hudobné spojenia a podčiarkol príbeh. Napríklad v Čarovnej flaute je leitmotívom pre Sarastra, múdreho veľkňaza, pomalá, slávnostná melódia, zatiaľ čo Kráľovnú noci charakterizuje rýchla, vzrušená téma. Tieto hudobné motívy pomáhajú určiť identitu postáv a usmerňujú emocionálne reakcie publika na ne.
2. Hudobný kontrast a juxtapozícia:
Mozart šikovne využil hudobný kontrast a juxtapozíciu, aby zvýšil dramatické napätie a sprostredkoval kontrastné emócie. Napríklad v Donovi Giovannim odľahčená, hravá hudba prvého dejstva ostro kontrastuje s temnou a neblahou hudbou druhého dejstva, odrážajúc posun od mladíckej ľahkomyseľnosti k morálnej odplate. Takéto kontrasty vytvárajú pocit dramatického očakávania a podčiarkujú emocionálnu váhu odohrávajúcich sa udalostí.
3. Árie a súbory:
Mozartove opery obsahujú bohatú škálu árií, duet, trií a iných súborov, ktoré prispievajú k dramatickému napredovaniu deja. Najmä árie slúžia ako momenty emocionálneho vyjadrenia jednotlivých postáv, ktoré im umožňujú vyjadriť svoje vnútorné myšlienky a pocity. V súboroch interakcie a súhra vokálnych línií postáv vytvárajú dramatické napätie a posúvajú dej.
4. Harmonické posuny a disonancia:
Mozartove opery sú známe svojou harmonickou bohatosťou a využitím chromatickej harmónie, ktorá môže vytvárať pocity napätia, neistoty, či napätia. Účinne využíval harmonické posuny a disonanciu, aby odzrkadľoval emocionálne stavy postáv a zvýšil dramatický vplyv určitých scén. Napríklad scéna prenasledovania Dona Giovanniho Donnou Annou v Donovi Giovannim sa vyznačuje intenzívnou harmonickou nestabilitou, ktorá buduje napätie až do dramatickej konfrontácie medzi nimi.
5. Orchestrálne medzihry a recitatívy:
Mozartove opery obsahujú recitatívy aj orchestrálne medzihry, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu vo vývoji deja. Recitatíva, pozostávajúca zo spievaného prejavu sólistu sprevádzaného riedkym inštrumentálnym sprievodom, poskytuje výpravnú expozíciu a poháňa dej vpred. Orchestrálne medzihry na druhej strane ponúkajú hudobný komentár a vytvárajú náladu a atmosféru, umocňujúc dramatický dojem kľúčových scén.
Zručným využívaním týchto hudobných štruktúr a vzťahov Mozart povýšil svoje opery za hranice jednoduchej zábavy a premenil ich na silné dramatické diela, ktoré emocionálne a intelektuálne rezonujú s publikom. Jeho použitie hudby na vylepšenie deja a prehĺbenie charakterizácie zostáva charakteristickým znakom jeho operného génia a ovplyvnilo operných skladateľov po celé generácie.