Výraz „crescendo“ pochádza z talianskeho slova „crescere“, čo znamená „rásť“ alebo „rásť“. Najstaršie známe použitie tohto termínu v hudobnom kontexte sa datuje do roku 1607, kedy ho použil taliansky skladateľ Adriano Banchieri vo svojom pojednaní „L'organo suonarino“. V tomto pojednaní Banchieri popisuje, ako použiť crescendo na vytvorenie pocitu drámy a vzrušenia v hudbe.
V 17. a 18. storočí sa crescendo stalo čoraz obľúbenejším medzi barokovými skladateľmi. Používal sa v širokej škále hudobných žánrov vrátane opier, koncertov a sonát. Niektoré z najznámejších príkladov barokovej hudby, ktoré používajú crescendo, zahŕňajú úvod Brandenburského koncertu č. 3 Johanna Sebastiana Bacha a zbor "Hallelujah" z Händelovho Mesiáša.
Crescendo bola revolučná hudobná technika, ktorá umožnila skladateľom vytvoriť vo svojej hudbe širší rozsah emocionálneho vyjadrenia. Je nevyhnutnou súčasťou barokovej hudby a skladatelia ju používajú dodnes.