"Myslia si, že sme zvieratá, vieš? Ako zvery v klietke, na ktoré sa treba pozerať a do nich tykať. Prichádzajú sa dívať na našu biedu, na týchto ľudí, na týchto Nemcov. Hovoria, že sa snažia pomôcť, ale ich pomoc im pripadá ako dusenie. Každý deň je rovnaký. Opláchnite a opakujte, ako pokazenú platňu.
Hovoria nám, že musíme tvrdo pracovať, aby sme si zarobili. Čo však môžeme zarobiť? Čo sa dá na tomto mieste zarobiť? Nič len ich ľútosť, ich prchavé chvíle znechutenia.
Ale oni nás nevidia. V skutočnosti nie. Vidia čísla, klasifikácie, chorobu, ktorú treba zvládnuť. Nevidí strach v mojich očiach, hlad, ktorý mi hlodá žalúdok, túžbu po živote za týmito múrmi.
Vidia aj Bruna. Malý chlapec s jeho nevinnou zvedavosťou, svojimi nevinnými otázkami. Vidia ho ako dieťa, hrozbu, potenciálne nebezpečenstvo. Ale nevidia láskavosť v jeho srdci, túžbu po priateľstve, túžbu vymaniť sa z klietky, ktorú okolo neho postavili.
Nerozumie. Nedokáže pochopiť. Vidí nás ako niečo iné, niečo zvláštne. Ale on nevidí tú hrôzu, zúfalstvo, bolesť, ktorú v sebe nosíme. Vníma nás ako priateľov, rovnocenných, a to je nebezpečná a krásna vec.
Možno to raz pochopí. Možno raz uvidí svet za plotom, svet, kam všetci patríme, kde nás nedefinujú pruhy na šatách, ale tlkot našich sŕdc, sny, ktoré napĺňajú našu myseľ. Ale kým ten deň nepríde, môžem len dúfať, že zostane v bezpečí, že zostane nevinný, že nikdy skutočne nepochopí temnotu, ktorá nás obklopuje."
(Pavel si povzdychne, hlboký, ťažký vzdych, ktorý odráža ťarchu jeho zúfalstva. Dokončí čistenie okuliarov, prsty sa mu mierne trasú. Otočí sa, oči má prázdne a odíde, miestnosť zanechá ticho a lampa sa mihne v tme.)