Nastavenie: [Scéna autonehody, Sarah stojí pri rozbitom vozidle a drží kyticu kvetov.]
[Kontemplatívnym tónom Sarah začne svoj monológ.]
Sarah:
Tu mala naša láska tragický koniec,
Zvrat osudu, nočná mora bez konca.
Jazdili sme spolu, budúcnosť v našich očiach,
Ale v tú osudnú noc všetko nabralo spád.
Náraz rozbil sny, naše nádeje boli odhalené,
Uprostred trosiek je rozbitá láska, ktorú sme zdieľali.
Tvoj život vyhasol a nechal ma v zúfalstve,
S každým úderom srdca, smútok nenapraviteľný.
Na tomto pustom mieste, kde zostávajú spomienky,
Stojím sám a znovu prežívam bolesť.
Auto, teraz skrútené a roztrhané na kusy,
Svedectvo o nemilosrdnom umení.
Ach, keby sme len mohli vrátiť čas,
Aby sme sa navzájom podržali a zastavili tragické zvonenie.
Prepísať scenár a vyhnúť sa tejto krutej rane,
Ale všetko, čo nám zostáva, je príliv a odliv smútku.
Spomínam si na našu poslednú jazdu, blažene nevedomý,
Aké vzácne sú teraz tie chvíle.
Každý úsmev, každý dotyk, každé nežné objatie,
Navždy vrytá v čase, horkosladká milosť.
Cesta sa skončila a nechala ma zablúdiť,
Navždy a jeden deň nás prenasleduje naša posledná jazda.
Osamelý preživší, zmietaný v mori sĺz,
Držíme tieto kvety, pozostatky našich rokov.
Umiestňujem ich sem, symbol refrénu mojej lásky,
Hold zväzku nič nemôže rozviazať.
Nech vetry šepkajú spomienky na našu minulosť,
A nos moju lásku navždy, navždy, aby trvala.
Zbohom, moja láska, kým sa znova nestretneme,
V ríši, kde nemôže vládnuť smútok.
Naša láska pretrváva, presahuje priestor a čas,
Navždy spojené vo vznešenosti večnosti.
[Sarah roní slzy, kladie kvety, objíma spomienky na ich poslednú spoločnú jazdu, keď smúti nad stratou svojho milovaného.]