V tomto monológu Júlia prirovnáva noc k plášťu, ktorý ju skrýva pred svetom a umožňuje jej uniknúť pred jej problémami. Hovorí, že noc je „čierna“ a „ohavná“, ale aj „jemná“ a „láskavá“. Táto rozšírená metafora odráža Júliine vlastné rozporuplné pocity o jej situácii. Bojí sa budúcnosti a zároveň sa teší z perspektívy byť s Rómeom.
„Temný pokoj dnešného rána so sebou prináša;
Slnko pre smútok neukáže hlavu:
Choďte odtiaľto, aby ste viac hovorili o týchto smutných veciach;
Niektorí budú odpustení a niektorí potrestaní:
Lebo nikdy nebol príbeh o väčšom utrpení
Než toto o Júlii a jej Rómeovi."
Princ tu prirovnáva mier, ktorý sa usadil nad Veronou, k pochmúrnemu plášti. Hovorí, že slnko v smútku skrýva hlavu a o smutných veciach sa bude hovoriť viac. Metafora plášťa naznačuje, že mesto je zahalené smútkom a temnotou, odrážajúc tragické udalosti, ktoré sa odohrali.
Rómeova reč o „hviezdnych milencoch“ (4. dejstvo, 1. scéna)
Táto reč sa odohráva noc predtým, ako je Rómeo poslaný na stretnutie s bratom Lawerenceom o Júliinom falošnom pláne smrti.
Rómeo v tejto reči používa rozšírenú metaforu, aby prirovnal svoju a Júliinu lásku k dvom hviezdam, ktoré skrížil osud. Hovorí, že sú „star-crossed“, čo znamená, že sú predurčení byť spolu, no zároveň sú odsúdení na tragédiu. Táto metafora odráža Romeovo presvedčenie, že jeho láska k Júlii je krásna aj nebezpečná.
"Moja drahá láska bude mojou Júliou," hovorí Rómeo (118. riadok), čím vyjadruje svoju nehynúcu oddanosť.
Celkovo tieto rozšírené metafory pomáhajú vytvárať bohaté a komplexné pochopenie postáv a ich situácií. Dodávajú hre aj celkový pocit tragédie a záhuby.