1. Neverbálna komunikácia:
Miller používa scénické pokyny na opis fyzických akcií, pohybov, gest a výrazov postáv, čím poskytuje podnety pre neverbálnu komunikáciu. Tieto fyzické detaily môžu odhaliť základné emócie, motiváciu alebo nevyslovené napätie medzi postavami.
2. Umiestnenie znakov:
Umiestnenie postáv na javisku môže sprostredkovať jemnú dynamiku v ich vzťahoch. Miller môže umiestniť postavy blízko seba, aby naznačil intimitu alebo napätie, alebo ich umiestniť na opačných koncoch javiska, aby naznačil vzdialenosť alebo konflikt.
3. Emocionálne stavy:
Millerove inscenácie často opisujú emocionálne stavy postáv a poskytujú hercom a čitateľom ďalší pohľad na ich vnútorný nepokoj. Táto hĺbka emócií môže zlepšiť porozumenie publika o interakciách postáv.
4. História vzťahu:
Scénické pokyny môžu tiež poskytnúť príbeh o vzťahoch medzi postavami. Takéto poznatky môžu osvetliť minulé udalosti, dynamiku moci alebo zložitosti, ktoré ovplyvňujú súčasné interakcie.
5. Podtext a atmosféra:
Scénické smery môžu nastaviť atmosféru scény a poskytnúť rozhodujúci kontext pre interakciu postáv. Podrobnosti o nastavení, osvetlení a zvukových efektoch môžu vyvolať určité nálady alebo emócie, ktoré ovplyvňujú dynamiku medzi postavami.
6. Dynamika postavy:
Miller môže použiť scénické pokyny na označenie dynamiky moci, konfliktov alebo spojenectiev medzi postavami. Tieto informácie obohacujú zobrazenie ich interakcií a pomáhajú formovať vnímanie týchto vzťahov divákmi.
Použitím scénických smerov na starostlivé vymedzenie gest, polohy, emócií a širšieho kontextu scény Arthur Miller pridáva nuansy a vrstvy do interakcií medzi svojimi postavami, vďaka čomu sú ešte pútavejšie a vierohodnejšie. Tieto detaily ďalej poháňajú rozprávanie a prehlbujú spojenie publika s odohrávajúcimi sa udalosťami hry.