* Tón: Kapitola začína pochmúrnym a melancholickým hlasom Victora Frankensteina. Vyjadruje hlbokú ľútosť a smútok a narieka nad katastrofálnymi následkami svojich činov. Jazyk je plný sebavýčitiek a zúfalstva, čo zdôrazňuje emocionálnu záťaž, ktorú nesie.
* Strata a ľútosť: Victor lamentuje nad stratou svojho milovaného brata Williama a priateľa Clervala. Uvedomuje si, že tieto straty sú priamo spojené s jeho stvorením, monštrom a jeho neschopnosťou prevziať zodpovednosť za svoje činy. Smúti nad skazou, ktorú spôsobil sebe a tým, ktorých miluje.
* Izolácia a odcudzenie: Victor sa cíti hlboko izolovaný a odcudzený svetu. Prenasleduje ho poznanie jeho obludného výtvoru a jeho neschopnosť podeliť sa o svoje bremeno s kýmkoľvek. Narieka nad osamelosťou, ktorá ho pohlcuje, a nad neschopnosťou nájsť útechu alebo spojenie s ostatnými.
* Sebaobvinenie: Victorov nárek je plný sebaobviňovania a hlbokého pocitu viny. Uznáva obludnú povahu svojich činov a deštruktívnu cestu, na ktorú sa vydal. Obviňuje sa za všetko, čo sa pokazilo, a vyjadruje hlbokú ľútosť nad svojou aroganciou a ľahkomyseľnosťou.
* Zúfalstvo a nádej: Napriek ohromnej váhe jeho zúfalstva Victorov nárek naznačuje aj záblesk nádeje. Zúfalo hľadá spôsob, ako odčiniť následky svojich činov v nádeji, že nájde vykúpenie a zmierni svoje utrpenie. Táto túžba po vykúpení pridáva do jeho náreku vrstvu zložitosti, čím sa stáva zložitým a hlboko dojímavým vyjadrením ľudského utrpenia.
Otvorenie 16. kapitoly vo *Frankensteinovi* je v podstate hlbokým a dojímavým nárekom, ktorý zachytáva emocionálny nepokoj Victora Frankensteina, jeho hlboký pocit ľútosti a jeho zúfalú túžbu po vykúpení. Je to silný príklad toho, ako aj tie najbrilantnejšie a najambicióznejšie mysle môžu byť pohltené dôsledkami svojich činov.