argumenty pre ducha, ktorý je skutočný:
* kontext hry: Hra bola napísaná v čase, keď bola viera v duchovia a nadprirodzená. Shakespeare pravdepodobne zamýšľal, že jeho publikum bude brať vážne.
* Hamletove reakcie: Hamlet je hlboko ovplyvnený vzhľadom a posolstvom ducha. Je viditeľne otrasený a nútený konať zjaveniami ducha.
* Znalosť ducha: Duch poskytuje konkrétne a presné informácie o udalostiach vedúcich k jeho smrti, vrátane detailov, ktoré by vedel iba páchateľ.
* Duchov vplyv: Duch priamo ovplyvňuje Hamletove činy a vyzval ho, aby pomstil jeho vraždu.
argumenty pre ducha, ktorý je figúrkou Hamletovej fantázie:
* Hamletov mentálny stav: Hamlet je už problém znepokojený a melancholický skôr, ako sa objaví duch. Môže byť náchylný k halucináciám alebo klamstvám.
* Účel ducha: Hlavným účelom ducha je podnecovať pomstu, ktorá je témou, ktorá prebieha počas hry. Dalo by sa tvrdiť, že duch je prejavom Hamletovej túžby po pomstve.
* Duchova fyzická forma: Vzhľad ducha je opísaný ako bledý a spektrálny, ktorý by sa dal interpretovať skôr ako halucinácia ako hmatateľná bytosť.
* Reakcie iných znakov: Ostatné postavy, ako napríklad Horatio a Marcellus, sú skeptické k existencii ducha.
Anmbiguity:
Shakespeare úmyselne opúšťa povahu ducha nejednoznačného. Táto nejednoznačnosť slúži na niekoľko účelov:
* Vylepšuje napätie a tajomstvo hry.
* Umožňuje viac interpretácií a zapája publikum do kritického myslenia.
* Odráža neistotu Hamletovho vlastného stavu mysle.
Záver:
Nakoniec, či je duch skutočný alebo nie, je otázkou, aby sa každý jednotlivec rozhodol. V texte nie je definitívna odpoveď. Shakespearov génius spočíva v vytvorení presvedčivého a nejednoznačného charakteru, ktorý podporuje vieru a pochybnosti, čo prispieva k trvalej sile a zložitosti hry.