Ako sa Macbeth cíti, keď zavraždil Duncana?

Po zavraždení Duncana Macbetha pohltí pocit viny a výčitky svedomia. Nemôže spať, a keď sa mu to podarí, sužujú ho nočné mory. Vidí vízie Banquovho ducha a počuje hlasy, ktoré ho obviňujú z vraždy. Macbeth sa stáva paranoidným a nestabilným a začína sa mu vymykať spod kontroly. Už nie je tým sebavedomým a ambicióznym mužom, akým bol kedysi. Namiesto toho je tieňom svojho bývalého ja, prenasledovaný vinou za svoj zločin.

V jednej zo svojich monológií Macbeth hovorí:„Zdalo sa mi, že som počul hlas kričať:‚Už nespi! / Macbeth vraždí spánok!‘“ (II.ii.33-34). To ukazuje, že Macbeth nielenže nemôže zaspať, ale má aj pocit, že zabil samotný spánok. Má pocit, že spáchal taký ohavný zločin, že narušil prirodzený poriadok vecí. Macbeth tiež hovorí:"Bojím sa myslieť na to, čo som urobil; / Pozri sa znova, neodvážim sa" (II.ii.50-51). To ukazuje, že Macbeth je tak zdesený svojim zločinom, že sa naň nedokáže ani len pozrieť. Snaží sa potlačiť spomienku na to, čo urobil, ale je nemožné, aby na to zabudol.

Vina a výčitky, ktoré Macbeth pociťuje po vražde Duncana, sú v konečnom dôsledku jeho skazou. Vedú ho k paranoidnému a nestabilnému stavu a nakoniec ho zničia.