1. Arogancia a fatálna chyba: Brutusova osudová chyba spočíva v jeho prílišnom idealizme, ktorý vedie k jeho pádu. Verí, že jeho úmysly sú čisté a že odstránenie Caesara je nevyhnutné pre väčšie dobro Ríma. Jeho idealizmus ho však oslepuje pred možnými následkami svojich činov a nepredvídaných udalostí, ktoré sa vyvinú.
2. Zložitosť znakov: Brutus je komplexná a dobre vyvinutá postava. Nie je čisto cnostný alebo darebný, ale skôr ľudská bytosť s protichodnými motiváciami a emóciami. Jeho boj medzi lojalitou k Caesarovi, láskou k Rímu a zmyslom pre povinnosť ukazuje jeho vnútorný nepokoj.
3. Pád a zvrátenie: Brutusovo rozhodnutie pripojiť sa k sprisahaniu proti Caesarovi nakoniec vedie k jeho pádu. Po atentáte si uvedomí, že podcenil silu rečníckych schopností Marka Antonyho a lásku ľudí k Caesarovi. Je nútený čeliť nezamýšľaným následkom svojich činov, ktoré v konečnom dôsledku vyústia do jeho porážky a smrti.
4. Uznanie a katarzia: Brutus získa hlboké pochopenie svojich chýb a pred smrťou zažije okamih sebarealizácie. Uznáva, že jeho činy v konečnom dôsledku poškodili práve vec, za ktorú bojoval. Toto uznanie vyvoláva v publiku pocit ľútosti a katarzie.
5. Vznešené úmysly: Napriek svojej tragickej chybe je Brutus poháňaný ušľachtilými úmyslami. Skutočne verí, že jeho činy sú nevyhnutné na zachovanie Rímskej republiky a na zabránenie Caesarovi stať sa tyranom. Jeho nesebeckosť a oddanosť svojim ideálom z neho robí sympatickú postavu.
6. Emocionálny vplyv: Brutusov tragický pád vyvoláva v publiku silnú emocionálnu odozvu. Jeho zápasy, rozhodnutia a konečné zlyhanie vytvárajú pocit ľútosti a strachu, prvky ústredné pre archetyp tragického hrdinu.
Preto, hoci Brutus nie je ústredným protagonistom hry, jeho oblúk postavy, nedostatky a tragický osud z neho robia silného uchádzača o rolu tragického hrdinu v „Julius Caesar“.