1. Zúfalstvo udržať si moc: Macbethov počiatočný čin zabitia Duncana je poháňaný jeho túžbou po tróne. Po tom, čo sa stal kráľom, sa stáva paranoidným a bojí sa o svoje postavenie. Vidiac potenciálne hrozby v tých, ktorí sú okolo neho, ospravedlňuje ďalšie zabíjanie ako nevyhnutné na zabezpečenie svojej moci.
2. Vplyv proroctiev čarodejníc: Macbeth spočiatku váha so zabitím Duncana, ale veštby čarodejníc ho presvedčia, že bude kráľom. Nesprávne interpretuje ich predpovede a verí, že zaručujú jeho bezpečnosť a neporaziteľnosť. Táto nesprávna interpretácia poháňa jeho činy a vedie ho k presvedčeniu, že môže spáchať ohavné činy bez následkov.
3. Vina a hanba: Po zavraždení Duncana Macbeth zažíva intenzívne pocity viny a hanby. Na zmiernenie týchto emócií sa uchyľuje k ďalšiemu násiliu ako prostriedku sebazáchovy a potlačenia. Každé nové zabitie sa stáva pokusom umlčať svoje svedomie a uniknúť jeho strašidelným spomienkam.
4. Nedostatok empatie a morálneho kompasu: Macbethova ctižiadostivosť ho pohltí do takej miery, že stráca kontakt so svojím morálnym kompasom a ľudskou empatiou. Stáva sa bezcitným a ľahostajným k následkom svojich činov, pričom na druhých sa pozerá skôr ako na prekážky než na jedincov s citmi.
5. Strach z následkov: Ako Macbeth pokračuje v zabíjaní, uviazne v cykle strachu a paranoje. Obáva sa, že jeho zločiny budú odhalené a potrestané, čo ho vedie k páchaniu ďalších vrážd, aby eliminoval akékoľvek potenciálne hrozby alebo svedkov.
V konečnom dôsledku Macbethov zostup do temnoty a opakované zabíjanie zvýrazňujú nebezpečenstvo nekontrolovateľných ambícií a zničujúce účinky toho, že osobné túžby prevážia nad morálnymi hodnotami. Jeho postava slúži ako varovný príbeh o dôsledkoch, keď sa moc nechá skaziť a pohltí zmysel pre ľudskosť.