Štruktúra: Grécke drámy boli zvyčajne štruktúrované v špecifickom formáte, známom ako aristotelovská štruktúra, ktorá pozostávala zo začiatku, stredu a konca. Moderné drámy majú na druhej strane väčšiu flexibilitu vo svojej štruktúre, čo umožňuje experimentovanie a nelineárne rozprávanie.
Motívy: Grécke drámy často skúmali univerzálne témy, ako je láska, česť, osud a konflikt medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Moderné drámy, hoci zahŕňajú niektoré z týchto tém, zahŕňajú aj súčasné problémy, sociálne záujmy a osobné skúsenosti.
Refrén: V gréckych drámach hral zbor dôležitú úlohu pri komentovaní akcie, vyjadrovaní emócií postáv a premosťovaní priepasti medzi javiskom a publikom. Moderné drámy vo všeobecnosti neobsahujú chór, ale na dosiahnutie podobných efektov môžu používať iné techniky, ako napríklad monológie alebo príhovory.
Štýly hrania: Grécki herci nosili masky a používali štylizované pohyby na vyjadrenie emócií, zatiaľ čo moderní herci majú väčšiu voľnosť vo svojich hereckých prístupoch, čo umožňuje široké spektrum emócií a prejavov.
Zapojenie publika: Grécke drámy sa hrali vo vonkajších amfiteátroch a ich cieľom bolo zaujať veľké a rôznorodé publikum. Moderné drámy, hoci sa stále hrajú na rôznych miestach, môžu uspokojiť špecifickejšie publikum a ich cieľom je vytvoriť intímnejší a pútavejší zážitok.
Technológia a efekty: Grécke drámy sa pri vytváraní pôsobivosti spoliehali predovšetkým na silu jazyka, gest a hudby, zatiaľ čo moderné drámy majú prístup k pokročilým svetelným technikám, zvukovým efektom a javiskovým aparátom, ktoré umocňujú divadelný zážitok.
Napriek týmto rozdielom existuje aj kontinuita medzi gréckou drámou a modernou drámou, pokiaľ ide o ich spoločnú snahu skúmať ľudské podmienky, reflektovať spoločenské problémy a zabávať divákov prostredníctvom pútavých príbehov a predstavení.