1. Nejednoznačnosť a neistota: Sofokles v celej hre majstrovsky vytvára atmosféru nejednoznačnosti a neistoty. Pravda o Oidipovom pôvode a minulosti sa postupne odhaľuje, čo núti divákov hádať a premýšľať o konečnom výsledku. Táto neistota zvyšuje napätie a spôsobuje, že publikum netrpezlivo čaká na rozuzlenie zápletky.
2. Dramatická irónia: Sofokles s veľkým efektom využíva dramatickú iróniu, kde diváci poznajú určité zásadné informácie, o ktorých samotné postavy nevedia. Keď sa diváci dozvedajú viac o Oidipovej minulosti a jeho činoch, napätie narastá, pretože očakávajú okamih, keď Oidipus odhalí pravdu a bude čeliť následkom svojich činov.
3. Vrcholné momenty: Hra smeruje k niekoľkým vrcholným momentom, ktoré zvyšujú napätie. Konfrontácia Oidipa a Teiresiasa, odhalenie pravdy prostredníctvom Jocastinho vyznania a záverečná scéna, v ktorej sa Oidipus oslepí, to všetko sú silné a napínavé momenty, ktoré držia divákov na kraji sedadiel.
4. Zložitosť znakov: Postavy v hre sú zložité a mnohorozmerné, najmä samotný Oidipus. Jeho tragická chyba, jeho hľadanie pravdy a jeho prípadný pád donútia divákov vcítiť sa do neho a zároveň pociťovať hrôzu z jeho činov. Táto emocionálna komplexnosť dodáva napätiu hĺbku, pretože publikum je rozpoltené medzi ich túžbou po spravodlivosti a ľútosťou voči Oidipovi.
5. Tempo a štruktúra: Sofokles hru pozorne sleduje, postupne buduje napätie a potom ho uvoľňuje v momentoch vysokej drámy. K celkovému napätiu prispieva aj štruktúra hry s jej zvratmi, vďaka čomu sú diváci v neistote, ako sa príbeh nakoniec vyvinie.
Celkovo Sofoklovo zručné rozprávanie, použitie dramatickej irónie, zložité postavy a dobre štruktúrovaný dej mu umožňujú efektívne udržiavať napätie počas celej hry, pričom divákov uchváti až do úplného konca.