Za jedného z kľúčových priekopníkov fyzického divadla je považovaný ruský režisér Vsevolod Meyerhold, ktorý na začiatku 20. storočia rozvinul koncept „biomechaniky“. Meyerholdova práca sa zamerala na trénovanie hercov, aby používali svoje telo expresívne a presne na sprostredkovanie emócií, myšlienok a rozprávaní. Jeho prístup ovplyvnil mnohých neskorších divadelníkov a pomohol vytvoriť základ pre fyzické divadlo ako osobitnú formu.
Ďalšou vplyvnou osobnosťou vo vývoji fyzického divadla je Jacques Lecoq, francúzsky herec, učiteľ a režisér. Lecoq založil v Paríži École Internationale de Théâtre Jacques Lecoq, ktorý sa stal renomovaným centrom pre výcvik hercov vo fyzickom divadle. Lecoqov prístup kládol dôraz na používanie pantomimy, práce s maskami a improvizácie na rozvoj fyzických a kreatívnych zručností.
Ďalšími významnými prispievateľmi k rozvoju fyzického divadla sú:
* Jerzy Grotowski, poľský divadelný režisér známy svojím skúmaním fyzickej a emocionálnej prítomnosti herca na javisku.
* Eugenio Barba, taliansky divadelný režisér a teoretik, ktorý založil divadlo Odin Teatret v Dánsku so zameraním na medzikultúrne divadelné praktiky a herecké školenia.
* Pina Bausch, nemecká choreografka a tanečnica, ktorá do svojich tanečných produkcií zakomponovala prvky fyzického divadla.
Títo jednotlivci, okrem iného, zohrali významnú úlohu pri formovaní a popularizácii fyzického divadla ako osobitnej formy divadelného prejavu, ktorý zdôrazňuje telesnosť, pohyb a telo umelca ako ústredný prvok umeleckého zážitku.