1. Zosmiešňovanie „tragickej histórie“ :Klauni si jasne uvedomujú pochmúrne udalosti odohrávajúce sa v hre, najmä Hamletovu smrť. Robia si žarty zo smrti a pohrebných obradov, pričom používajú jazyk tragédie na vytvorenie temného komediálneho efektu. Tento výsmech poukazuje na absurditu smrti a naznačuje, že aj napriek hlbokému smútku ide život ďalej a ľudia nachádzajú spôsoby, ako sa vyrovnať, dokonca aj s čiernym humorom.
2. Komentovanie povahy reality :Cynické postrehy klaunov o svete („tento pekný rám, zem, mi pripadá ako sterilný výbežok“ a „svet je veľmi východný a západný a veľmi dobré miesto na život, ak sa tam dá dostať“), naznačujú rozčarovanie zo zložitosti života. Spochybňujú zmysel a účel existencie a poukazujú na existenciálne úzkosti, ktoré hra skúma.
3. Predzvesť konca :Rozhovor klaunov obsahuje zmienky o kopaní hrobov, hľadaní lebiek a nevyhnutnosti smrti. Tie predznamenávajú Hamletov vlastný pohreb a konečný záver hry. Divákov nenápadne pripravuje na definitívnosť tragédie.
4. Satira spoločenských noriem :Vtipná výmena klaunov o „chudáčikovi“, ktorý „je preč“, naznačuje kritiku hry spoločenského pokrytectva a spôsob, akým ľudia často ignorujú alebo odmietajú utrpenie. Zdôrazňujú odtrhnutie privilegovanej vrstvy od reality, ktorej čelia menej šťastní ľudia.
5. Nastavenie tónu pre posun v hre :Ľahké šaškovanie klaunov pôsobí ako ostrý kontrast k ponurej atmosfére predchádzajúcich scén. Ich prítomnosť predstavuje posun v tóne hry, ktorý vedie ku konečnej konfrontácii medzi Hamletom a Laertesom, ktorá vyvrcholí pocitom tragického uzavretia.
Stručne povedané, úvodný rozhovor klaunov v 5. akte, scéne 2 Hamleta, nie je len veselým žartovaním. Pôsobí ako mnohostranný komentár k témam hry smrti, úmrtnosti, sociálnej nespravodlivosti a ľudského stavu. Ich humor je temný, ironický, slúži na pobavenie i provokáciu divákov, pripomínajúc im neustálu prítomnosť absurdity a tragédie v živote.