Tu je niekoľko širších poznatkov týkajúcich sa súhry medzi tancom a prírodou v rôznych kultúrnych kontextoch:
Primitívny tanec: V antropologických štúdiách domorodých kultúr sa rané tanečné formy často spájajú s rituálmi, obradmi a duchovnými praktikami úzko spojenými s prírodou. Spoločnými znakmi sú symbolické gestá, napodobňovanie pohybov zvierat a prejavy prírodných živlov.
Etnické tance: Mnoho tradičných tancov z rôznych regiónov sveta predstavuje kultúrne spojenie s prírodou. Pohyby a rytmy odrážajú krajinu, poľnohospodárstvo, sezónne zmeny a interakcie so zvieratami.
Súčasný tanec: V moderných tanečných postupoch choreografi a performeri skúmajú vzťah medzi ľudským pohybom a prírodným svetom. Príroda často slúži ako inšpirácia pre námety, choreografické štruktúry a integráciu prírodných prvkov, ako je zem, voda alebo rastlinné materiály do predstavení.
Príroda ako priestor na výkon: Niektoré formy súčasného tanca, ako napríklad site-specific tanec, sa odohrávajú v prírodnej krajine alebo v nekonvenčných priestoroch v snahe spojiť umenie a prostredie. Tento prístup sa snaží zdôrazniť dialóg medzi ľudským pohybom a prírodným svetom.
Eko-tanec: Ekologický tanec je termín používaný na opis tanca, ktorý sa zaoberá ekologickými problémami a podporuje environmentálne povedomie. Tanečná tvorba zahŕňa udržateľné postupy a témy sa točia okolo ochrany prírody, klimatických zmien a ekologickej rovnováhy.
Pohybová improvizácia v prírode: Improvizačný tanec v prirodzenom prostredí, ako napríklad „Kontaktná improvizácia“ v exteriéri alebo „Land Art“ performance, zvýrazňuje spontánnosť ľudského pohybu vo vzťahu k životnému prostrediu.
Pri štúdiu súvislostí medzi históriou prírodného tanca a ľudským prejavom je dôležité uznať rozmanitosť kultúrnych perspektív a prístupov.