Oblúkové lampy fungujú tak, že medzi dvoma elektródami, ktoré sú zvyčajne vyrobené z uhlíka alebo volfrámu, prechádza elektrický prúd. Prúd spôsobuje zahrievanie a vyparovanie elektród a výsledná plazma vytvára oblúk svetla. Svetlo z oblúkovej lampy je veľmi jasné a dá sa zaostriť pomocou šošovky alebo reflektora.
Oblúkové lampy boli prvýkrát použité vo filme na začiatku 20. storočia. Boli primárnym zdrojom svetla pre mnohé rané filmy, vrátane nemých filmov D.W. Griffith a Cecil B. DeMille. Oblúkové lampy však boli postupne nahradené žiarovkami, ako sa technológia zlepšovala. Žiarovky sú menej nebezpečné a efektívnejšie ako oblúkové lampy a vytvárajú mäkšie svetlo, ktoré je vhodnejšie pre väčšinu typov filmovej tvorby.
Oblúkové lampy sa však aj dnes niekedy používajú na špecializované aplikácie. Používajú sa v niektorých filmových a televíznych produkciách na vytvorenie špecifického svetelného efektu a používajú sa aj v niektorých divadlách na živé vystúpenia. Oblúkové lampy je možné použiť aj na vedecký výskum a priemyselné aplikácie.
Tu sú niektoré z charakteristík filmových oblúkových lámp:
* Vysoký jas: Oblúkové lampy produkujú veľmi jasné svetlo, vďaka čomu sú ideálne na použitie v situáciách, keď je potrebné veľa svetla.
* Vysoká teplota: Oblúkové lampy sú veľmi horúce a ak sa nepoužívajú správne, môžu spôsobiť popáleniny.
* Nebezpečné: Oblúkové lampy produkujú ultrafialové žiarenie, ktoré môže poškodiť oči a pokožku.
* Krátky život: Elektródy v oblúkovej lampe sa musia často vymieňať.
Napriek svojim nevýhodám sú oblúkové lampy stále užitočné pre niektoré špecializované aplikácie vo filmovej tvorbe a iných oblastiach.